i cocker au bord d'un lac image by Sophie Hurel from Fotolia.com
Pri pohľade na fotografie amerických kokeršpanielov z konca 19. a začiatku 20. storočia by ste toto plemeno len ťažko spoznali. Kabát kokršpaniela však prešiel najväčšou premenou.
História amerického kokeršpaniela
Kokršpanieli sú pôvodom z anglických poľných španielov, ktorí boli chovaní špeciálne na lov a na získanie sluky lesnej. Keď kokeršpaniel prišiel do Spojených štátov, bol ďalej upravený na psa vhodnejšieho na lov amerického sluka lesného, menšieho vtáka ako jeho európsky bratranec. Americký kokeršpaniel bol vyšľachtený ako horský španiel, ktorý zvyčajne nevyťahoval vtáky zostrelené nad vodou. Bol to splachovací španiel, pes, ktorý vtláčal vtáky do vzduchu z miesta, kde sa skrývali, aby na ne mohli poľovníci strieľať. Najmenší z pištoľových psov, americký kokeršpaniel, upadol do nemilosti poľovníckeho psa. Aj keď niektoré lovné línie amerických kokeršpanielov stále existujú, americký kokeršpaniel zostáva populárny ako domáce zviera a výstavný pes.
Americký kokeršpaniel AKC plemena Standard
Norma plemena americký kokeršpaniel schválená americkým Kennel Clubom popisuje srsť, ktorá je krátka a jemná na hlave, ale na tele je stredne dlhá. Správny zástupca plemena americký kokeršpaniel bude mať hodvábnu srsť, ktorá s ňou môže mierne zamávať. Uši, hrudník, brucho a nohy amerického kokeršpaniela by mali byť „dobre operené, ale nie tak prehnane, aby zakrývali línie a pohyb kokeršpaniela“.
Show-Bred vs. Field-Bred
Keď si americký kokeršpaniel získal popularitu ako domáce zviera a výstavný pes, selektívne šľachtenie podporovalo vlastnosti, vďaka ktorým boli jeho členovia menej vhodní na lov. Sprievodné a ukážkové americké kokery boli chované tak, aby boli menšie ako psy „chované v teréne“, alebo chované pre lov a získavanie schopností. Praktické strapce loveckého španiela sa stali ťažkým „vybavením“ hustých, mäkkých vlasov, ktoré sa pravdepodobne zachytilo v podrastu, ak by vyšli na pole.
Kontingent poľovníkov tvrdí, že šľachtitelia výstavných šľachtiteľov vyšľachtili inštinkt lovu mimo svoju líniu, zatiaľ čo šľachtitelia šľachtiteľov tvrdia, že so svojimi psami môžu a často lovia aj po odchode z konformačného kruhu. Je pravda, že poľní chovatelia psov sa zameriavajú viac na inštinkt, zatiaľ čo výstavní chovatelia sa viac zameriavajú na vzhľad psa. Pretože chovatelia výstav naďalej súťažia v pokusoch a viac kokeršpanielov v testoch lovu a v poľných pokusoch všeobecne, je možné, že sa rozdiel medzi loveckým inštinktom, ak nie vzhľadovým rozdielom medzi týmito dvoma odrodami amerického kokeršpaniela časom zmenší.
Zobraziť Coat vs. Field Coat
Hojná srsť výstavného kokršpaniela pochádza z dvoch zdrojov: genetiky a starostlivosti. Ich plášte sú rozmaznávané od okamihu, keď sú vybrané za súčasť sveta zriedených konformácií. Naopak, kabát kokršpaniela poľného môže byť občas ošúchaný a zriedka orezaný.
Oba typy kokršpanielov majú „sako“, sedlo kratších a hladších vlasov, pretiahnuté cez chrbát od pliec po boky, ale tým podobnosť končí aj medzi kabátmi týchto dvoch odrôd. Uši a nohy psa chovaného v teréne majú skôr krátke a silné operenie ako ťažké vybavenie kabáta výstavného psa. Srsť na hrudi a rebrách chovaného v teréne môže trochu visieť a na zadnej strane nôh poľného psa môže byť strapec dlhšej srsti, na rozdiel od silnej opony vlasov, ktorá zakrýva rovnaké oblasti na srsti výstavného psa. .
Aj keď genetika hrá úlohu v rozdiele medzi týmito dvoma rôznymi typmi srsti, švajčiarsky španiel nemusí byť v tejto oblasti nevyhnutne neprekonateľnou nevýhodou. Akonáhle je pes na dôchodku oholený a upravený, pokiaľ si udrží lovecký inštinkt, mal by byť schopný loviť tiež.
